Dovolím si najprv krátku, stručnú bilanciu bodu zrútenia. Už beztak dostatočne kultúrne vypĺznutý, vyhladovaný, podvyživený, polootrávený kocúr múz národa Slovenského odmietol ďalšiu dávku pomyjí a zvyškov zo susedovho stola, dokonca i ten slávik vypelichaný mu už nie je po chuti a rozhodol sa radšej demonštratívne zdochnúť. Ak sa niečo nestane. Našťastie, stalo sa! To pre tých, ktorým by sa nechcelo moje mudrovanie čítať ďalej. Ostatní sa pýtate o čom to hovorím? Aký sused? Aký kocúr? Nuž poďme na to.
Mačka je zviera tajomné, sebestačné, vrtké, ľstivé, dokáže byť agresívna, smrdieť, škriabať a byť škaredá až strašidelná. Na druhej strane je to zviera i prítulné, oddané a milujúce, ak si ju hýčkate. V jej prítomnosti už nejeden obžil, vyzdravel. Pohlcuje vraj zlú energiu. Preto mi príde prirovnanie s umením a kultúrou trefné.
Aký to sused? Národ Slovenský vždy k niekomu vzhliadal, stále akoby niekomu "liezol do zadku" hrdo sa pritom bijúc do pŕs s rečami o hrdosti národa. Raz sme kopírovali tých, potom zas posluhovali iným. Splašení, bojac sa o to, aby nás odniekiaľ nevylúčili, nezabudli na nás. A v kultúre sa dialo to isté. Momentálne žijem v krajine, kde väčšinu ľudí nezaujíma kvalita. 70% ľudí "žere seno", "zobe proso" , pije pokazenú vodu, trávi čas úmornou prácou v dôsledku nutnosti splácať šialené úvery nadštandardne nastavených životov, alebo plytkými zábavkami, v lepšom prípade s rodinou, priateľmi. Žiadna hĺbka, žiadne "veľké veci". To nie je na škodu. Len konštatujem, že ľudia tu žijú svoje každodenné malé konzumné životy, snažiac sa najlepšie, ako vedia. Kŕmení tým, či oným, tak si zvykli, žijú a brucho ich nebolí. Zvyšných 30% by som rozdelil na dve strany po 10% a posledných 10% roztrúsil pomedzi to. Úplne vpravo sú tí nasratí, čo všetko bojkotujú alebo ignorujú. Extrémisti negatív, ktorí chcú zmenu sveta, no nevedia a nechcú začať u seba. Zatrpknutí polostarci, ktorých život vytrestal ich krátkozrakosťou, či nenaplnenou túžbou po moci a majetku. Skrachovanci a zúfalci, nadávajúci na systém aj vtedy, keď už netreba. Na opačnom konci úsečky sú ľudomili, umelci, bohémovia , vidiaci veci s veľkým nadhľadom, hľadajúc nové rozmery a možnosti zdokonalenia vlastného ducha tichým bojkotom konzumu v sebe samom, ponorení do hĺbky, vyznávajúc vyššie hodnoty. Začali u seba. Posledných 10 % sú nezaradení čudáci, sociálne prípady, či zaostalí jedinci, pre ktorých je kultúra pojem z vesmíru. Toto všetko dokonale kopírujeme, čo ale nevnímam negatívne. Je to dobou.
V istom čase si náš malý národ trpasličí uvedomil, že nie od východu, z juhu, ale tento krát od západu vanie voňavejšie, nuž sme sa pobrali tým smerom. Neuvedomujúc si, že ...... sme ďaleko inde, možno i pred nimi!!! Že máme vlastnú históriu, vlastný zvuk, vlastný humor, vlastné hodnoty ,vlastnú krásu, VLASTNÚ KULTÚRU. Len preto, že čosi vyzeralo trblietavejšie a ktosi veľký, konzumný, prízemne prvoplánový, dostatočne nahlas zakričal, že hovno je torta, sme sa obrátili, pustili ho v jeho veľkosti pred seba a od tej doby zbierame odrobinky, padajúce veľkoryso z jeho stola a kŕmime ním svojho kocúra, ktorý chtiac nechtiac je a bude len a výsostne náš.
Zo socio-historicko-kultúrneho aspektu je toto všetko pochopiteľné. Roky sme boli opätovne okupovaní, pod vládou väčších kultúr a mocností, učení, že sme len súčasťou čohosi mohutnejšieho. Územne i kultúrne. Akákoľvek jedinečnosť bola vnímaná skôr "regionálnou tradíciou", nesiahajúcou kamsi do diaľav sveta. Nikdy nič skutočne JASNE POMENOVANÉ ako spojítko, určujúci prvok, obraz zapamätateľnosti našej krajiny, KULTÚRY. Azda okrem jazyka. Dokonca aj ten, spolu s vlajkou a štátnym znakom si spletie mnoho významných, vzdelaných ľudí. Zažívam to často. Niet sa teda čo čudovať, že po otvorení hraníc a páde železnej opony sme hltali všetko zo západu bez rozmyslu, zabúdajúc na to podstatné v domácej kuchyni, čím sa dali vyšperkovať recepty na maximum, ktorými sme mohli prikŕmiť seba i kocúra. Pojedli sme piate cez deviate a už po pár rokoch naše bruchá nevedeli, aké tempo nastaviť. Nuž prijímali a spracúvali, prišla obezita, presýtenie trhu, následná nevoľnosť, zvracania, hnačky, dehydratácia, únava a zistenia o pôvode pokrmu. My a náš kocúr kultúrny, kdesi za rohom, skrútení v klbku odmietame potravu. A ja sa teším. Teším sa, pretože TU nastal prvý bod možnosti zmeny. Niekedy musíte klesnúť úplne na dno a dotknúť sa "smrti", aby ste zistili, že v momente, kde niet čo stratiť, je každá sila tou najväčšou, každý odraz najdôležitejší. Ak sa z posledných síl dokážeme postaviť a porozhliadnuť, zistíme, koľko kvalitného žrádla máme doma, rovno pod nosom . Začať u seba, prostredníctvom hodnotnej kvalitnej potravy pre ducha, len tak máme šancu vyzdravieť. Kuchárov je plno. Mnohí sú skvelí. Dať priestor viacerým, aby bola diverzita, rovnako ako v prírode. Nech si kocúr sám vyberie, čo zožerie. Potom stromy, plné semien (múz) opäť zakvitnú, zarodia, priletia vtáci, slávici a náš kocúr kultúrny nebude dochnúť hladom.
